Zážítky z poľovačiek

Pri kalisku.

V jeden sparný letný podvečer, som sa vybral ku kaliskám v lokalite Srnák pri Rajci. Ako som prichádzal ku kaliskám, oproti miernym klusom prichádzal lanštiak asi na 70 metrov. Kľakol som si a zamieril na štych. Po výstrele padol, ale hneď vyskočil a zamieril do blízkeho hustého oplotku. Za chvíľu sa stmievalo, išiel som pre kamarátov poľovníkov a pre kopova. Kopov začal hneď v oplotku hlásiť, a takto to pokračovalo celú noc. Nad ránom sa ho podarilo vytlačiť na čistinku, kde sme ho dostrelili. Preto sme sa čudovali, prečo diviak sa pri chôdzi prehadzoval zo strany na stranu. Mal prestrelenú prednú aj zadnú nohu. Bola to napínavá noc. Poučenie, netreba sa nikdy prenáhliť, ale počkať na vhodnú streľbu.

Dva diviaky.

V mesiaci December sme išli spolu s kamarátom pozrieť na diviaky, ja som ostal stáť na zvážnici, keď oproti mňa som zbadal pohyb v mladom smrekovom poraste. Prvý diviak vystrčil hlavu, po rane ostal ležať, za pár sekúnd vystrčil hlavu aj druhý diviak, tak isto som vystrelil, aj tento ostal ležať. Po príchode môjho kamaráta poľovníka asi po15 až 20 minút, som mu ukázal na dvoch strelených diviakov. Ako sme spolu hovorili, odrazu, jeden z diviakov pohol zadnou nohou a začal sa šmýkať po snehu na sklonenej zvážnici. Chcel som ho dostreliť, ale on mi sklonil guľovnicu, aby som nevystrelil, že už aj tak zhasne. Asi po pár sekúnd diviak vyskočil a ušiel. Po stope sme išli asi 2 km ale viac sme ho nenašli. Takže sme sa vrátili a mali sme len toho prvého, ktorý bol strelený na hlavu medzi oči.

Za svitania na diviaky.

Teplé leto a krásne počasie nás vylákalo na prechody, kde sa vracali diviaky z paše z rolí, do úzkej dolinky z potôčkom pod Strážovom v Strážovskej hornatine. Neubehlo ani pol hodiny a už za svetla sme počuli šramot. Ku kamarátovi, ktorý sedel za potôčkom prišla diviačica s mladými asi na dva metre a ostala stáť. On bez mierenia na jedno diviača vystrelil, ktoré na mieste ostalo zasiahnuté.. Ostatné diviačatá skákali zpäť ako keby boli na strunách.. Nevedeli sme pochopiť, ako tak blízko mohla diviačica prísť k nemu a ho nezavetrila. Bol zážitok z rannej poľovačky.

Podvečerná prechádzka.

S mojim bratrancom sme sa vybrali do lokality Čertova dolinka, kde boli kaliská, ešte za svetla sme potichu prišli ku kaliskám. Podľa stôp sme zistili, že tesne pred nami tam boli diviaky. Ako sa pozeráme okolo kaliska, zrazu vidíme cca 10 lanštiakov v papradí , od nás na 50 metrov. Na jedného som vystrelil. Diviak ostal na mieste zastrelený, s čoho sme mali radosť, že sa nám tak ľahko podarilo uloviť diviaka.

Na kačice.

Na jeseň sme chodili na večerný ťah na kačice k Váhu. Po prílete kačíc som jednu strelil, ktorá padla do neďalekého štrkoviska. Ako som sa približoval ku kačici na vode, v tedy som sa dostal do hlbokej vody po pás. Síce kačicu som chytil, ale som bol do pol pása mokrý. Pokiaľ som sa dostal domov na motorke nohavice som mal tak zmrznuté, že som nemohol ani nohy vystrieť. Tak som na kačice v takej zime viac nechodil na lov kačíc k Váhu.

Diviak v kukurici.

Pri Považskej Bystrici, neďaleko záhradiek, bol lán kukurice, tam niekoľko krát ho videli diviaka večer pri kukurici. Obyvatelia, keď išli podvečer domov ho videli viac krát. Keď sa začala kukurica kosiť, kombajnisti ho videli, prekosievali krížom krážom a diviak nie a nie s kukuričniska von. Na druhý deň, keď sa dokosievalo poľovníci obstali ostávajúcu časť kukuričniska. Nakoniec diviak sa ukázal a kamarátom bol zastrelený. Vážil 370 kg a mal prednú nohu o 12 cm kratšiu, pravdepodobne bol niekedy postrieľaný.

Krásny úlovok.

Za sparného letného počasia sme sa vybrali pri splne na diviaky ku kaliskám. Boli sme traja a každý si vybral svoje miesto pri niektorom kalisku. Ticho bolo, takže každý šramot bolo výborne počúť. Tak okolo pol noci som počul za mojim chrbtom, sedel som na zemi, šuchot v listí. Uvažoval som čo to môže ísť, podľa krokov som bol presvedčený, že je to vysoká. Mesiačik presvital pomedzi buky, tak som videl siluetu ako vysokú zver. Po chvíli ma obišla prešla cez dolinku a rovno do kaliska, tam som už bol istý podľa tvaru, že to je veľký diviak, ktorý bol sám, takže to nemohla byť bychaňa. Vzdialenosť bola cca 40 krokov, mal som vynikajúci vietor. V kríži som zamieril na komoru a vystrelil, diviak vskočil z kaliska a po pár sekundách ostalo ticho. Sedel som asi 20 minút, nič sa nepohlo. Išiel som na miesto, kde sme mali dohovorený zraz. Porozprával som na čo som strieľal, opatrne sme išli na miesto ku kalisku. Od kaliska asi na 50 metrov ležal kanec. Pokiaľ sme ho stiahli k autu sme sa poriadne zapotili. Keď sme prichádzali do dediny už svitalo. Kanec vážil vyše 200 kg a tie prekrásne zbrane. To bol môj životný diviak. Viac som takého veľkého diviaka v prírode nevidel, len na obrázku.

Postrelený jeleň.

V roku 1960, keď som začal poľovať, poľovalo sa individuálne alebo spoločne s kamarátmi poľovníkmi sa robila natláčka. Spoločné poľovačky sa dohodli medzi sebou a kdo prišiel tak sa poľovalo. Hlavné slovo mal poľovný hospodár, ktorý organizoval poľovačku. U nás sa ročne strieľalo 42 kusov vysokej a bolo nás 32 poľovníkov z toho 10 skoro nepoľovalo vôbec. Na takejto jednej poľovačke sme boli piati členovia PZ. Kamarátovi prišli jelene a po jednom vystrelil, poranil ho ale sme ho nemohli dohľadať ani zo psami. Zá týždeň sme poľovali v druhej doline, mne prišlo asi 10 až 12 jeleňov, nestačil som vystreliť, lebo boli v behu, za chvľu spoza hrebienka krokom išiel jeleň ktorého som zložil, bol to jeleň ktorý bol pred týždňom postrieľaný, mal odstrelenú prednú čeľusť, iste by bol zahynul od hladu. Tak sme to považovali za šťastie, že to tak skončilo.